Nová Chronológia dejín

Анатолий Тимофеевич Фоменко

Podrobným skúmaním historických udalostí nadobudnete dojem, že v histórii sú mnohé klony tých istých postáv, tých istých udalostí, tých istých …, len sú datované do období vzdialených niekoľko stoviek rokov od seba. Tieto duplikáty boli vytvorené v 17. storočí – viď. História. No a z týchto dokumentov vzniknutých pred 300 až 400 rokmi vychádza celá historická obec odborníkov.

Vyššie spomínané podivuhodnosti zaujali matematika Anotolija Timofejeviča Fomenka. Pridal sa k nemu matematik Gleb Vladimírovič Nosovskij. Tím doplnila Tatyana Nikolaevna Fomenko - matematička a manželka Anatolija a Vladimir Vjačeslavovič Kalashnikov – matematik.

Глеб Владимирович Носовский

Na historické fakty použili množstvo matematických metód. Analyzovali kronikové texty a porovnávali informácie s poznatkami astronómie. Pri dejinných udalostiach sa totiž niekedy spomína aj rozloženie hviezd, planét, či zatmenia. Spoločnou hĺbavou prácou dospeli k záveru, že neexistujú žiadne spoľahlivé historické pramene staršie ako 18. storočie a dejiny ľudstva sú v skutočnosti kratšie, ako sa bežne verí. Mnohé udalosti a historické postavy z rôznych storočí sú podľa nich jednoducho duplikované.

Keďže Nová Chronológia dejín (NCD) posúva celú doterajšiu prácu historikov do podoby absolútného falzifikátu, dostali sa tento matematický tím do nenávistnej kritiky.

Татьяна Николаевна Фоменко

Štrukturálne pozostáva NCD z 2 častí . Toto je veľmi dôležité mať na pamäti:

Prvá časť sa týka oblasti matematiky a je takpovediac „stopercentne“ vedecká. Tradiční historici a matematici ju prakticky nekritizujú, keďže historici to nedokážu (neovládajú matematiku) a matematici nie, pretože matematika je exaktná veda a nemožno kritizovať napríklad násobilku.

Druhá časť je Rekonštrukcia svetových dejín , t.j. prezentácia histórie , ako by mala byť, keby sa postupovalo podľa tejto Novej časovej osi. Druhú časť definujú samotní autori ako hypotézu , no hypotézu podloženú tisíckami faktov, ktoré do tejto hypotézy veľmi logicky a presvedčivo zapadajú. Na druhej strane, tisíce historických faktov odporujú tradičnej histórii, ktorá sa nepovažuje za hypotézu, ale za realitu, ktorá sa „stala“ v minulosti.

Владимир Вячеславович Калашников

Autori navyše nazývajú Rekonštrukciu hypotézou aj preto, že viaceré jej ustanovenia možno korigovať, hoci k výrazným zmenám v Rekonštrukcii už za žiadnych okolností podľa autorov nemôže dôjsť – nazbierali v jej prospech príliš veľa dôkazov. Okrem toho existujú absolútne presvedčivé argumenty pre všetky najkritickejšie a najdôležitejšie udalosti svetových dejín v prospech Novej chronológie. Práve táto časť Novej chronológie – Rekonštrukcia – je predmetom ostrej kritiky profesionálnych historikov.

Súčasná verzia dejín obsahuje nevedomé aj zámerné skreslenia, ktoré sa uchytili v 17. a 18. storočí. Najmä slovanské dejiny a ich úloha a miesto v európskych a svetových dejinách sú úplne skreslené. Tieto deformácie neboli ani tak ovocím vedeckého omylu, ako skôr zbraňou v ideologickom a psychologickom boji, ktorého korene siahajú do dejín 16. storočia. Celá história sveta pred 17. storočím bola úplne iná, ako sa dnes verí.

1. Prvý „veľký“ štát – Prvá ríša – vznikol v delte Nílu na území dnešného Egypta a dobyl aj pobrežné územia Stredozemného mora (kvôli tomu, že „svet“ bol vyvinutý pobrežnou plavbou) .
2. Druhá ríša vznikla v centre s mestom Hieros vedľa súčasné mesto Istanbul, kam sa ako miesto vhodnejšie pre ďalšiu expanziu štátu presťahovalo nové hlavné mesto bývalej ríše. Je to dnešný Istanbul (Leros), ktorý je „evanjeliom“ Jeruzalema. V rôznych obdobiach sa nazývala aj Trója, Konštantínopol a Car-Grad. V tom čase a až do 16. storočia sa Judea nazývala územie približne dnešného Turecka a Izrael zase európska časť Ruska. Ježiš Kristus sa narodil v roku 1152 na Kryme a bol ukrižovaný v evanjeliovom Jeruzaleme (Hieros) – neďaleko dnešného Istanbulu v roku 1185 nášho letopočtu.
3. 
   Práve tento Jeruzalem je opísaný v Biblii a práve sem išli križiaci potrestať tých, ktorí ukrižovali Krista. Tieto kampane sa odohrali (a boli 2, nie 4, ako tvrdí tradičná skaligerská história) v rokoch 1189 - 1192 a 1199 - 1204, t.j. doslova krátko po ukrižovaní a už vôbec nie po viac ako 1000 rokoch - v rokoch 1095-96, ako tvrdí tá istá skaligerovská história. Príbuzní a spoločníci Ježiša Krista počas nepokojov v Car Grade a masakry Andronika Krista - vtedajšieho byzantského ( židovského) kráľa - utiekli do Ruska a po spojení s miestnymi kniežatami sa im po niekoľkých generáciách podarilo zjednotiť kniežatstvá a začať s výstavbou nového - Tretieho impéria, ktoré sa obnovuje na novej úrovni a s novým centrom. Odtiaľto prišla nová dynastia ruských cárov – Horda. Mimochodom, na freskách katedrály Zvestovania v Moskovskom Kremli, zachovaných z čias pred Romanovom, sú ruské kniežatá zobrazené ako potomkovia z Kristovej rodiny. Teraz je to Veľká alebo „mongolská“ ríša, známa tiež ako Ruská ríša. Presnejšie povedané, možno ho nazvať Rusko-hordská ríša od slova „horda“. Ukázalo sa, že „horda“ je staré ruské slovo, ktoré znamená veľké vojenské združenie. V zahraničných zdrojoch, ktoré sa k nám dostali, je táto ríša známa ako Mongolská ríša, teda ako „Veľká“, zo slovanského „moc“, „mnoho“, „moc“, odtiaľ neskoršie grécke slovo Megalion. Centrom impéria sa v tejto ére stala Vladimírsko-Suzdalská Rus. Odtiaľ začína dobývanie sveta v 14. storočí. Najmä „najstaršími“ Etruskami sú rusko-hordskí kolonialisti zo 14. storočia, ktorí ovládli v tom čase riedko osídlenú západnú Európu a vytvorili známu civilizáciu Etruskov v Stredomorí.
4. Počas „mongolského“ dobývania (ktoré bolo hlavne slovansko-turecké) rozšírila ríša svoju moc na rozsiahle územia Eurázie, vrátane Číny, Japonska , Indie, Iránu, Iraku, Turecka, západnej Európy, Egypta.
5. Ďalšou etapou vývoja ríše bola osmanská éra -Atamanské ("Osmanské") dobytie, ktoré tiež pochádzalo z Ruska (ako prvá vlna dobývania). V dôsledku toho sa výrazne zvýšila podriadenosť provincií centru. Po ďalšom dobytí Konštantínopolu (starého hlavného mesta Byzancie) v roku 1453 vzniklo v ríši druhé centrum – hlavné mesto – Istanbul (alias Konštantínopol). Druhé centrum (Turecko alebo “Ottomania” = Atamania) bolo priamo podriadené južným územiam Ríše. Takže Rusko a Turecko boli až do konca 16. storočia dve časti, „dve krídla“ jediného mocného štátu, ktorý ovládal takmer celú Euráziu a potom Ameriku.
6. Na konci 16. storočia bola ríša pomerne prísne centralizovaným štátom. Lokality boli riadené guvernérmi, ktorí boli podriadení cisárovi (kráľ - chán, sídliaci v metropole - v Rusku) alebo sultánovi v Istanbule. Najmä panovníci Európy boli vazalmi ruského cára Chána a nazývali ho cisárom. Stopy po takomto podriadenom postavení sa v západoeurópskych kronikách zachovali dodnes, a to aj napriek dlhoročným „čistkám“. Šľachtu a šľachtu vtedajšej Európy z veľkej časti tvorili dobyvatelia – Slovania, ktorí sem prišli v 13. a 14. storočí.
7. 

   СЕМЬ ЧУДЕС СВЕТА
   V polovici 16. storočia vypuklo v Nemecku povstanie proti cisárskym (rusko-osmanským) úradom. Najprv to bola vzbura niektorých guvernérov, ktorí sa chceli odtrhnúť od Impéria a získať politickú a vojenskú nezávislosť. Povstanie rástlo, pretože mnohým vládcom sa tento nápad páčil. Toto povstanie je známe z učebníc ako reformácia. Impérium pripravovalo kampaň na potlačenie rebelov, ale sprisahancom sa podarilo túto kampaň prekaziť a navyše sa im podarilo zorganizovať porážku vedenia ruských jednotiek Hordy („oprichnina“ známa v ruskej histórii). Boj medzi prívržencami a odporcami jednoty Impéria („ruskými“ a „prozápadnými“ stranami) pokračoval so striedavým úspechom niekoľko desaťročí (v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia). Skončilo to víťazstvom prozápadnej strany a rozdelením Impéria.
8. V dôsledku toho sa Veľká ríša začiatkom 17. storočia rozpadla na niekoľko častí. Rusko-hordská dynastia bola vyhladená. Víťazní prívrženci rozdelenia Ríše priviedli v Moskve k moci dynastiu Romanovcov - chránencov nemeckých kniežat. Počas delenia ríše Romanovci zabrali krajiny okolo bývalého hlavného mesta. Ostatné regióny majú svojich vládcov. Niektoré fragmenty Impéria dlho odolávali a snažili sa obnoviť svoju bývalú jednotu. Na Západe boli tieto konzervatívno-imperiálne tendencie obzvlášť silné v Španielsku a Anglicku. Bývalé provincie Impéria, kde nebola žiadna rebélia, zaujali nepriateľské postavenie voči Západu a Romanovcom (Čína, Türkiye, Irán, Japonsko). Uskutočnili sa pokusy obnoviť Impérium. Najznámejšie z nich sú Razinova vojna s Romanovcami a Pugačevova vojna s Romanovcami. Razin bol veliteľom posledných predstaviteľov bývalej dynastie, posilnenej na juhu Ruska, a „Pugačev“ viedol obrovskú moskovskú Tartáriu. Tartaria pokrývala Sibír a časť Ameriky (najmä Aljašku a Kaliforniu). Málo známy fakt: najspoľahlivejšie romanovské jednotky vo vojne s Razinom tvorili Západoeurópania (väčšinou Nemci).
9. Víťazstvo nad Ruskom-Hordou na začiatku 17. storočia bolo zabezpečené na jednej strane politicky – násilným povýšením dynastie Romanovcov na ruský trón. Na druhej strane ideologicky – vytváraním a zavádzaním falošnej verzie dejín. Najdôležitejším „technickým“ nástrojom v tomto smere bola chronológia. Falošná história vytvorila v ruskej spoločnosti 17. a 18. storočia pocit straty, absencie národnej myšlienky.
10. 

    ВАТИКАН
    Západná strana ako víťaz začala presadzovať svoje ideologické prvenstvo pred ostatnými regiónmi bývalej ríše. Hlavným cieľom bolo zničiť historickú pamäť Veľkej = „mongolskej“ ríše. Vraj preto, že Európa predtým zaujímala v Ríši podriadené postavenie. Na Západe sa začalo systematické dlhodobé prepisovanie dejín. Ruské dejiny sa prekrúcali už za prvých Romanovcov a ich konečnú verziu zostavili nemeckí historici v 18. storočí (Miller, Schlozer, Bayer). V západnej Európe bola na podporu verzie Scaliger-Petavius ​​​​vytvorená „vedecká historická škola“, ktorá zosúladila všetky dokumenty, ktoré sa dostali do jej zorného poľa, s úlohou, ktorá jej bola pridelená.
11. Cieľom „opravy histórie“ bolo predovšetkým zabrániť obnove bývalej Veľkej = „Mongolskej“ ríše. Ľudia zrejme zabudli, kde bolo jeho centrum. Aby to urobili, vyhlásili, že centrom „Rímskej ríše“ bolo „staroveké“ Taliansko. To znamená, že centrum ríše bolo presunuté (na papieri) do západnej Európy a nazývané „staroveký“ Rím.
12. V praxi sa uskutočnil program skresľovania histórie nasledovne. Bola zostrojená umelá „starodávna chronológia“ , podľa ktorej boli mnohé historické dokumenty o 13. – 17. storočí a Veľkej „mongolskej“ ríši poslané do hlbokej minulosti. Takto sa údajne datuje „staroveké“ veľké slovanské výboje zo 4. – 5. storočia nášho letopočtu, „veľké sťahovanie národov“, dobytie „Starovekého Egypta“ „Hyksósmi“ údajne dávno predtým, ako sa objavila „nová éra“.. Umelo rozšírená chronológia viedla v dávnej minulosti k fantómovým odrazom udalostí, ktoré sa skutočne udiali v 13. – 17. storočí nášho letopočtu. Kompilácia sfalšovanej „správnej histórie“ bola v skutočnosti medzištátnym celoeurópskym programom, ktorý vysvetľuje závideniahodnú koordináciu akcií historikov západoeurópskych krajín a historikov Romanovovej éry.

Nová Chronológia Dejín - oficiálna stránka